Alebo za všetko ňemuožu Štúr, Hurban a Hodža, hoc 11. júla 1843 náš jazik na spisovňju úroveň povíšili
Výsada a právo hovoriť svojím materinským jazykom sa ročne skončí pre niekoľko desiatok jazykov. Podľa UNESCO jednoducho zaniknú a možno aj preto, aby jazyky iba nemizli, oslavujeme 21. februára Deň materinského jazyka. Slovenčina k ohrozeným jazykom našťastie nepatrí. Náš jazyk sa neustále vyvíja a hoci by sa to nezdalo, aj Štúr by jeho dnešnú podobu mohol považovať za tak trochu cudziu reč oproti „jaziku“, ktorý spolu s kolegami v roku 1843 kodifikoval.
Vyskúšajte si, ako by vyzerala moderná webová stránka písaná v štúrovskej slovenčine.
Skúste nájsť všetky rozdiely v pravopise v článku o knižnici. A razom sa naučíte, ako písať v spisovnom jazyku, ktorý uzákonili Štúr, Hurban a Hodža.
Koľko rozdielov oprosti dnešnému pravopis sa Vám podarilo nájsť? Dokázali by ste v tomto pravopise prečítať celú knihu alebo by Vás zaujímalo aj to, ako sa písalo ešte v predchodkyni štúrovčiny, pomenovanej podľa autora našej vôbec prvej gramatiky Slavice (1787)? Aj to môžu prezradiť knihy z fondu Mestskej knižnice Žilina a vôbec to nemusí byť nudná jazykovedná prednáška.
Čítaním Selaniek, Swatopluka či Zelinkára napríklad zistíme, že ich napísali Gan Hollí a Gurag Fándli. J a Y totiž v bernolákovčine ešte nemali svoje miesto. Hlavná zásada znela „píš ako počuješ“. Túto prevzal najprv aj Štúr, ktorý v Nárečiach slovenskuo tiež napísal, že v Slovenčine nie je žiadneho ipsilonu. Tak za náš problém s písaním i/y veru nenesie vinu. Tento pravopisný hlavolam do nášho jazyka zaviedla až jeho úprava z pera M. M. Hodžu a M. Hattalu (1867). Ako asi písali štúrovci nám krásne ukazujú napríklad zápisy slovenských rozprávok či povestí z ich pera. Veď P. Dobšinský a A. H. Škultéty kládli dôraz aj na zachovanie nárečia jednotlivých príbehov, ktoré zozbierali.
Odvtedy ale utieklo tiež veľa vody a jazyk obohatilo mnoho slov. Od tých literárnych, ktoré vymýšľal aj sám Hviezdoslav, aby dokázal, že aj u nás možno básniť ako vo svete, až po tie, čo kedysi urobili revolúciu v odbornom vyjadrovaní, ale teraz sa nám už vôbec nezdajú ako vymyslené (rušeň, kvapalina) alebo prevzaté z dovozu (skriňa). Slová vznikajú a zanikajú tiež každý deň, preto sa nám tie zo starších vydaní kníh môžu zdať úsmevné a dnes už nezrozumiteľné, ale stále majú v jazyku svoje miesto. Iba sa presúvajú na inú poličku a do inej jazykovednej príručky. Do slovníka jazyka (aj taký existuje a má verziu krátku a dlhú) každý deň pribúdajú archaizmy a historizmy rovnako ako slová nové – neologizmy. Prastarí rodičia veru by nemali problém s griflíkom či počtovnicou, ale také USB by im už asi nič nepovedalo. Skracovanie, spájanie slov či preberanie z cudzích jazykov obohacuje jazyk, ktorým rozprávame, píšeme a čítame. A možno tomu neuveríte, ale nie iba písanie má v jazyku svoje presné pravidlá, aj hovorový prejav alebo čítanie nahlas má svoje zákonitosti. Či ovládate správnu výslovnosť slov (povie sa [ľižica] alebo [lyžica]), si môžete overiť v knihách Ábela Kráľa, nepísaného kráľa slovenskej artikulácie. Syntax alebo vetnú skladbu priblížia zas J. Mistrík alebo J. Kačala.
Tak sa tie taje nášho jazyka pozrime bližšie cez knihy v knižnici, veď na ich stránkach nájdeme veľa zaujímavých informácií a #medzi_riadkami možno ešte viac. Tešíme sa na vás v knižnici aj na debate o jazyku.