Hviezdopevec bez pátosu o sebe alebo #ked_rym_hra_prim v CV básnika pre 21. storočie
Hoc odo dňa, čo opustil som tento sVet
ubehlo už sto dlhých lIEt,
slová, ktorými privrával som sa ľudu,
neskapali na neúrodnú hrudu.
**
lež hovoria StáLe o veciAch,
ktoré boli a sú dôležité – o láske k Bohu, k čloVeku, k prírode,
prosto o veciach, čo nerozplynú sa ako kruhy na vode.
**
Tak pričuchnite bližšie k nim,
aj keď už časy študentské máte za sebou,
znovu objavte, že #citanie_je_IN
a strávte chvíľu príjemnú s básnikom besedou.
Budeme viesť dialóg, či dlhý a či krátky,
a možno objavíme v literatúre skratky.
**
Bude to pre mňa trochu sci-fi,
veď hovorím k vám ešte rukou napísanými textami,
vy ovládate gryfy,
keď komentáre na mňa ťukáte a písmená sa objavujú sami.
Nevyhrá básnik, ani čitateľ, ale zvíťazia veru oba,
lebo o krásnej literatúre sa ani hádať nedá.
**
A naozaj sa nebojte reakcií,
ja som ten distingvovaný starý pán s dokonale uviazanou mašľou známy z fotografií
a už sa iba popod fúz usmievam,
keď mladých, starých „seba“ a svoje myšlienky čítať vidím.
**
To nezmení sa nikdy ver,
či budeme či nebudeme poznať tajomstvo čiernych dier.
Hviezdy (tá moja s číslom 3980) totiž budú svietiť na cestu človeka,
nech bude akákoľvek blízka či ďaleká.
**
Vraj už plánujete navštíviť iné planéty,
no najprv by bolo vhodné pochopiť, kto sme – ja aj vy.
Moja púť začala sa v dedinke pod horami,
kde sama príroda uspávanky spievala mi.
Z jej lona vybral som sa za učením na skusy,
no každý mládenec sám k poznaniu seba prísť musí.
**
Stal som sa mužom, čo ctí zákony svetské,
tie nad nami (božie) i umelecké.
Už od mladi čítal som toho na i pod lavicou na mraky
v jazykoch takých onakých.
**
Tam inšpiroval ma básnik z matičky Rusi,
v inom zas odkaz na kolegu z ostrovov hľadať musíš.
Logiku drámy naštudoval som v origináli u antických tragédov,
ale zostal som pritom sám sebou.
**
A hoci teda i mňa kedys‘ zvádzal svet,
prezrel som, že krajšej reči v ňom veru niet
a nebola to pre mňa v pote tváre lopota,
keď na papier písal som,
že mojej matky reč je krásota.
Chcel som i iným otvoriť oči,
z počtu strán diel mojich mnohým hlava sa točí.
**
A ako som písal? Niekedy ľahšie – v skutku ku tlači,
pán redaktor mi hádam prepáčil,
veď v iných ducha časoch bolo to zas akosi krivo,
keď samému mi pero vŕzgalo clivo.
Tu slovosled ťažký, tam inotaj alebo novotvar pre čitateľov neznámy
ukryl sa mi #medzi_riadkami.
**
Z korešpondencie mojej znať môžete,
že písať nebol niekedy ten najľahší chlebík na svete.
Veď i preto rodičia moji sami si odtŕhali od úst a do škôl ma dali,
aby sa zo mňa stal muž zákonov znalý.
No i tak dal som sa bojovať i láskať múzou,
čo ako Siréna vábila mnohých slovutných mužov.
**
Tak prvsienky, básne lyrické i epické, reči i drámu drám u mňa v papieroch nájdete.
Tie nevznikli by bez mojej ženy drahej,
za ktorou vracal som sa z práce v palácoch justície, z ciest po svete.
Bez nej by som nebol sebou samým
– hoci to môže znieť ako planá nádej,
Hviezdoslav by naozaj nebol Hviezdoslavom, bez svojej ženy drahej.
**
No nebol som schovaný iba doma pri peci a za pracovným stolom,
svoj um a výrečnosť venoval som i národným sporom,
veď národ môj neznal slobody,
na boje búrlivé slovné i činné to boli dôvody.
**
Zložil som sonety, čo burácali,
keď národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy.
Vtedy len po jedinom túžil každý
– po mieri v srdciach i na papieri.
Dnes tieto sonety znejú v mnohých jazykoch,
študenti ich maľujú a muzikanti zas spievajú na jazzových dňoch.
**
Je preto krásny osud básnika,
že žije v názve múzea, divadla či ulice aj keď jeho srdce dávno dotĺka.
Vedzte preto, že nielen podľa knihovníkov, ktorí oprašujú diel mojich menoslov,
každé dieťa, otec i mať,
mali by aj v 21. storočí znať,
že zvem sa Pavol *slav.